Komora záchranářů zdravotnických záchranných služeb České republiky

ROZHOVOR - Ľudia zomierajú a majú trvalé následky nie preto, že záchranka prišla neskoro, ale preto, že im neposkytli prvú pomoc, ktorú vie dať aj malé dieťa. Existuje aj priveľké okno medzi záchranou a liečbou na náležitom oddelení v nemocnici, povedal nám lekár a záchranár, prezident slovenského Červeného kríža Viliam Dobiáš.

Foto: TASR/Michal Sivok

Pacienti volajú záchranku často aj zbytočne, druhá vec je, že v mnohých oblastiach ľudia dostupné zdravotné stredisko ani nemajú k dispozícii. Povinné kurzy na školách sa neplánujú ani nie je o ne záujem, niektorí si ich dokonca „kupujú“.

Vo vyspelejších krajinách sú záchranári aj násobne lepšie ohodnotení, na Slovensku zarábajú podobne ako učitelia. Napriek tomu je krásna profesia s bezprostrednou spätnou väzbou a fluktuácia je celkom malá, hovorí Dobiáš.

Boja sa Slováci poskytnúť prvú pomoc, sme v zachraňovaní životov menej akční v zachraňovaní životov ako iné národy?

Určite sme aj menej vzdelaní aj menej ochotní, ťažko povedať, či Slovákom chýba viac ochota alebo vedomosti, asi je to tak na polovicu. Zhruba v piatich až tridsiatich percentách prípadov náhlych ochorení a úrazov, poskytujú akú-takú prvú pomoc, ale žeby päť percent dobre prvej pomoci bolo dostatočné číslo, to sa nedá povedať.

Stále pretrváva dojem, že štát sa má postarať, veď platím si poistenie, počkám si na záchrannú službu, lenže záchranná služba príde na Slovensku priemerne za desať a pol minúty, pritom ale o päť minút pri zastavení obehu nenávratne odumrie mozog, o desať-pätnásť minút je nenávratne poškodené srdce.

Kým príde záchranka, sa dá umrieť niekoľkými spôsobmi. Preto všade na svete ľudia počítajú s tým, že dovtedy musia laickou prvou pomocou preklenúť ten čas do príchodu špecializovanej prvej pomoci.

Ľudia stále nechápu, že pacienti väčšinou nezomierajú preto, že sanitka prišla neskoro, ale preto, že im nikto nepomohol.

Sme všetci schopní túto akútnu pomoc poskytnúť?

Tieto postupy sú jednoduché. Resuscitovať človeka je fyzicky asi najnáročnejšia časť a mentálne aj fyzicky ju zvládne 10-12-ročné dieťa. Zastaviť krvácanie zvládne 8-ročné dieťa.

Slováci sa teda boja alebo štítia podávať prvú pomoc. Dá sa ňou aj ublížiť?

Ublíži jedine to, keď sa neposkytne. Samozrejme, že vyťahovanie jazyka pri bezvedomí namiesto záklonu hlavy nie je prvá pomoc, tam akoby sa nestalo nič.

Ale keď človek v prvých 10-tich minútach stratí kritické množstvo krvi, ktoré vedie k šoku a neskôr možno k úmrtiu, aj nedokonalá snaha nie zastaviť, ale aspoň spomaliť krvácanie ho príchodu sanitky ho môže doslova zachrániť.

Kurzy prvej pomoci na školách či v niektorých profesiách stále nie je povinný, ale len dobrovoľný alebo pro forma. Prečo je ťažké ho presadi?

Tomu sa stále čudujem. Od roku 1996 sú ministerstvom schválené osnovy prvej pomoci pre základné a stredné školy ako voliteľný predmet, na ktorý sa musí prihlásiť minimálne desať detí. Ale drvivá väčšina rodičov a detí takú potrebu nemá.

Pritom každý účastník autoškoly musí absolvovať 8-hodinový kurz, o ktorom hovoria, že je drahý a dlhý. Pritom stojí 20-25 eur, ale pritom viem o prípadoch, kde zaplatili 50 eur za potvrdenie o absolvovaní kurzu.

Ako je to so záujmom na profesionálnej strane? Je študijný záujem o akútne zdravotníctvo? Vraj to nie je práve najlepšie platená profesia. Pritom veľmi ušľachtilá a náročná.

Práce záchranára je atraktívna, človek prichádza do kontaktu s rôznymi stavmi – pôrody, oživovanie novorodenca, starostlivosť o starších, mozgové príhody, úrazy. Je to pestrejšia zdravotnícka práca ako v nemocnici.

Záchranár máva aj rýchlu pozitívnu spätnú väzbu, vidím, ako sa pacientovi uľaví. Študenti po maturite sa k nám hlásia.

Bolo by ale dobré, keby urgentné príjmy v nemocniciach mali také štandardy ako vo svete, pretože u nás je liečebné okno medzi dianím v sanitke a po príchode do nemocnice, než sa pacient dostane na definitívne oddelenie.

Je teda práca záchranára dostatočne ohodnotená? Čo sa týka jej zodpovednosti, stresu, pracovných smien?

Určite nie, už len v susednom Rakúsku zdravotní záchranári zarábajú 3-4-krát viac pri v podstate podobných cenách základných tovarov a služieb. U nás majú asi toľko ako učitelia, možno trochu menej.

Takže záchranári si občas pofrflú, napriek tomu je fluktuácia vcelku malá a to, ako sa hovorí, práca na celý život, ja som toho príkladom (smiech).

Vy ste hlavou Červeného kríža a učíte, ale stále fungujete aj v teréne ako záchranár. Nechcete vyjsť z cviku?

Pracujem tam na plný úväzok a keby som to nerobil, nemohol by som ani učiť, pretože študenti by zistili, že hovorím o niečom, čomu nerozumiem. Byť v kontakte s pacientami prináša veľmi intenzívny pocit užitočnosti.

K akým prípadom vás najčastejšie volajú a koľko z nich je neopodstatnených?

Asi tretina z nich sú srdcového a cievneho systému, pätnásť percent sú úrazy vrátane dopravných nehôd, päť percent sú neurologické stavy – epilepsia či mozgové, cievne príhody.

Neopodstatnenosť výjazdov je bežný jav všade vo svete, asi tretina je takých, že by počkali na zdravotnú kontrolu aj dva mesiace.

Na jednej strane je to dôsledok nedisciplinovanosti, ľudia si zavolajú sanitku, lebo sa im nechce prísť, ďalší problém je to, že nefungujú iné zdravotnícke služby, kde sú dlhé čakacie doby na vyšetrenia.

Prichádza leto. Očakávate iné typy úrazov?

Vlastne podobné ako celý rok. Možno bude viac kolapsov z tepla, topiacich sa.

Tak vám prajeme, aby sme mali čo najmenej práce :-).

Zdroj + fotografie + video: aktualne.sk