Komora záchranářů zdravotnických záchranných služeb České republiky

Spoliehať sa na to, že ak sa niečo skomplikuje pri domácom pôrode, zavolám záchranku, ktorá vyrieši problém, je podľa nej absolútny nezmysel. Napriek tomu z roka na rok pribúda žien, ktoré sa rozhodnú stoj čo stoj porodiť dieťa doma. Z praxe to pozná aj urgentná lekárka MUDr. Táňa Bulíková.

Kým ešte nedávno porodili doma len tie ženy, ktoré nestihli prísť do pôrodnice, dnes si domáci pôrod vyberá čoraz viac žien dobrovoľne. V Českej republike sa narodí ročne doma približne tisíc detí. Sú informácie o tom, ako je to na Slovensku? Koľko žien porodí doma?

Najskôr si musíme povedať, že medzi pôrody doma patria aj také, keď žena nestihne prísť do nemocnice, hoci plánovala rodiť v nemocnici, napríklad prekotný pôrod. Vtedy pošlú záchranku. Predmetom našej diskusie sú však domáce pôrody, keď sa žena rozhodne  porodiť doma a teda hovoríme o plánovaných domácich pôrodoch.

Plánované domáce pôrody sú u nás zatiaľ zriedkavé, ja to číslo neviem. Ale už sa s nimi stretávame vo výjazdoch záchrannej zdravotnej služby a možno očakávať ich nárast podľa vzoru okolitých krajín. Najbližšie je k nám Česká republika, takže asi budeme kopírovať ich čísla.

Tok informácií je dnes omnoho širší ako kedykoľvek predtým. Sila internetu tu zohráva nemalú rolu. Diskutuje sa online, kde si rodičky vymieňajú skúsenosti s pôrodom, píšu o emóciách a radosti pri pôrode doma, do bazénika. Okrem emotívnych videí z domácich pôrodov sa často na internetových fórach prezentujú aj negatívne skúsenosti z našich pôrodníc. Ženy sú takto ovplyvnené a možno i manipulované nesprávnymi a neodbornými postojmi.

Skúsenosti s domácimi pôrodmi majú aj záchranári, ktorí často prídu na poslednú chvíľu a dieťa zachránia. Stretli ste sa vo svojej praxi aj vy s výjazdom za ženou, ktorá sa rozhodla rodiť doma a pôrod nedopadol dobre a žena a dieťa potrebovali pomoc?

Ako lekárka záchrannej služby som sa po prvýkrát stretla s plánovaným domácim pôrodom na jeseň tohto roku. V nočnej službe okolo tretej hodiny ráno sme boli poslaní k druhorodičke, ktorá rodila doma do bazénika bez asistencie pôrodnej asistentky, len s manželom. Na tiesňovú linku volali až po troch hodinách po pôrode, lebo sa im zdalo, že neporodili celú placentu.

Skontrolovali sme bazénik plný krvavej vody, aby sme odhadli krvné straty, ihneď sme vyšetrili mamičku či nekrváca z rodidiel, zmerali sme krvný tlak, tepovú frekvenciu, okysličenie krvi kyslíkom pomocou prístroja a zhodnotili stav obehového systému. Súbežne druhý člen posádky zhodnotil životné funkcie novorodenca, ktorý spal v manželskej posteli a telíčko bolo síce zabalené do plienky, ale celé od stolice. Skontrolovali sme podviazanie pupočníka a reakciu na podnet.

Bolo v poriadku?

Zdalo sa nám viac spavé. V kúpeľni z vane sme pozbierali zvyšky placenty na vyšetrenie v nemocnici. Ešte pred napichnutím a zaistením žily u rodičky sme dostali tlačivo s názvom „Pôrodný plán“, v ktorom sa na troch stranách písali detailné požiadavky rodičky na zdravotníkov. Čítať tri strany na adrese by bolo zdržaním a tak sme si vypočuli stručnú verziu od manžela. Napokon sme presvedčili oboch rodičov, aby súhlasili s nevyhnutným vyšetrením mamičky aj novorodenca v nemocnici.

Ako to v nemocnici dopadlo?

Gynekologickým vyšetrením v nemocnici sa zistilo, že časť placenty sa neodlúčila, hrozilo masívne krvácanie, infekcie, bol potrebný okamžitý gynekologický zákrok. Okrem toho rodička mala gestačný diabetes, teda tehotenskú cukrovku a bolo potrebné vyšetriť hladinu cukru v krvi nielen u matky, ale aj u novorodenca. Súhlas k odobratiu kvapky krvi z pätičky novorodenca nebolo jednoduché získať ani v nemocnici.

Pre záchranára patrí vraj výjazd za domácim pôrodom medzi tie najvypätejšie a najnáročnejšie nielen z odbornej stránky, ale aj emocionálnej. Čítala som vyjadrenie jedného z nich, že po takomto výjazde, keď dieťa neprežije, niektorí rozmýšľajú dokonca o ukončení svojej práce...

Mali sme niekoľko výjazdov, kde mamička jednoducho nestihla prísť do nemocnice a rodili sme doma, v sanitke. Išlo o prekotný pôrod, našťastie s dobrým koncom. Prípady, keď ide o spontánny pôrod bez komplikácií, nie sú pre záchranára stresom. Majú odborné nácviky pôrodov na figuríne, všetky nacvičené zručnosti robia v reálnom živote, aj keď simulovaný nácvik na figuríne je iný ako skutočný pôrod.

Živá rodička dosť kričí, nie vždy spolupracuje, okolie niekedy stresuje, vtedy si to vyžaduje od každého záchranára osobitý prístup, ale treba zvládnuť emóciu svoju, rodičky, okolia a maximálne sa sústrediť na prácu. Miera stresu rastie v situácii, keď vidíte, že zdravotný stav matiek nie je optimálny a návštevy u gynekológa nie sú dostatočné. V takýchto prípadoch môžete očakávať čokoľvek.

Aj vek prvorodičky zohráva rolu, pretože dnešné prvorodičky sú vo väčšine prípadov vo veku nad 35 rokov a pôrody vo vyššom veku sú zaťažené vyšším výskytom komplikácií, pričom nemám teraz na mysli tehotenskú cukrovku alebo vysoký krvný tlak. Neúspešná resuscitácia novorodenca je pre záchranára vždy stresujúcejšia ako neúspešná resuscitácia dospelého chorého človeka. V týchto prípadoch sú nám nápomocní psychológovia alebo špeciálne techniky na zabránenie posttraumatického stresu. Veľa pomôže rozbor situácie po výjazde a rozhovor.

Pôrod môže byť však nebezpečný aj pre samotnú ženu, sú známe prípady, keď ho rodička neprežila. Aj ten najbanálnejší pôrod sa môže zmeniť počas jednej sekundy na drámu, niekedy aj so zlým koncom a žena vykrváca. Stretli ste sa s tým v praxi?

Hovorí sa, že 99 percent žien porodí bez problémov. Ale keď sa objaví nejaký problém, aj pri špičkovom vybavení je niekedy veľmi ťažké zachrániť matku a dieťa. Osobne som sa nestretla s takouto komplikáciou, ale moji kolegovia už áno, keď matka zomrela na hemoragický šok doma a dieťatko sa nepodarilo zachrániť.

Ženy často argumentujú, že v pôrodnici sa necítia komfortne, pôrod im lekári umelo urýchľujú a oni si ho neužijú, preto chcú rodiť doma, v priateľskom prostredí. V prípade domácich pôrodov sa spoliehajú na to, že ak by došlo k problémom, zavolajú jednoducho záchranku. Asi to však nie je také jednoduché...

Chápem ženy, že im prekáža nemocničné prostredie, ktoré je veľmi neosobné, neprívetivé, pohybuje sa tu veľa ľudí, zdravotnícky personál je nevľúdny a nekomunikuje podľa ich predstáv...

Áno, toto nie je dobré a s tým treba niečo robiť. Stav našich pôrodníc odráža stav celého zdravotníctva. Ale vrátim sa k otázke – riešenie komplikácií domácich pôrodov. Komplikácie sa môžu vyskytnúť vždy, či už doma alebo v pôrodnici. Nemocnica však prináša zníženie rizík – ak sa vyskytne problém, špecializovaný personál vyškolený v danom odbore dokáže pohotovo zareagovať a riešiť situáciu.

V prípade domácich pôrodov nie je vždy takéto riešenie prístupné. Spoliehať sa na to, že ak sa niečo skomplikuje pri domácom pôrode, zavolám záchranku, ktorá vyrieši problém, je absolútny nezmysel. Nie je v silách záchranky, aby vyriešila komplikácie a zvrátila hypoxiu plodu či matky. Treba si uvedomiť, že v nemocnici sa o rodičku a dieťa stará tím vysoko špecializovaných odborníkov: gynekológ-pôrodník, neonatológ, sestry, všetci majú za sebou niekoľko špeciálnych školení a roky praxe.

My takú prax na záchranke nikdy nemôžeme dosiahnuť a teda netvoríme jeden gynekologicko-pôrodnícko-neonatologický tím. Navyše, doma nemáte diagnosticko-liečebné ani materiálno technické vybavenie, ako majú v nemocnici. Ani špeciálne vybavenie pre novorodencov a inkubátor nenosíme v každej sanitke. A je tu aj čas – jednak čas do príchodu k rodičke domov a čas príchodu do nemocnice.

V akútnych stavoch po pôrode rozhodujú sekundy až minúty...

Priemerný čas príchodu záchraniek je 8 až 10 minút v závislosti od dostupnosti miesta, následná stabilizácia a transport si vyžadujú ďalšie dlhé minúty. To už môže byť pre novorodenca neskoro a rovnako aj pre rodičku. Keď sa pri pôrode poškodia veľké cievy a žena začne masívne krvácať, kým prídeme, stratí toľko krvi, že po ceste zomrie.

Ak ide o predpôrodnú komplikáciu, napríklad nedostatok kyslíka u dieťaťa (tzv. zlé ozvy), žiadna posádka ani najlepší lekár záchranky akútny cisársky rez na mieste nespraví. Následný transport môže byť pre mozog novorodenca proste pridlhý. Keď sa pri pôrode predčasne odlúči placenta, pričom dopredu tomu nič nenasvedčuje, tak treba dieťa okamžite vybrať, lebo inak umrie na nedostatok kyslíka.

Štatistiky hovoria, že pri pôrodoch doma je až trojnásobne vyššia úmrtnosť a každú tretiu ženu je potrebné nakoniec aj tak previezť do nemocnice. Kto chce znášať takéto obrovské riziko domáceho pôrodu? Ak by toto chcel niekto riskovať, tak sa mu čudujem. Pôrod zďaleka nie je len o žene. Je tu dieťa, čo prichádza na svet. Naša legislatíva prevzala európsky výklad, ktorý umožňuje, aby si žena vybrala miesto svojho pôrodu.

Nedostatky pôrodníc spomenuté v úvode, teda komfort počas pôrodu a po ňom, medziľudská komunikácia, nadmerný zásah do prirodzeného pôrodu a iné, sú riešiteľné záležitosti. Ale komplikácie domáceho pôrodu, zvlášť tie, čo sú viazané na časový faktor (a to sú všetky urgentné stavy novorodenca a matky ako resuscitácia plodu, resuscitácia matky či krvácanie matky) nevyrieši žiadna záchranka. Ak sa aj v médiách objavia úspešné zásahy, je to skôr výnimka.

Ako záchranárka sa stretávate denne s rôznymi ľudskými osudmi. Čo je pre vás najťažšie pri vašej práci?

Mám šťastie, že moja práca je mojím koníčkom. Každý prípad je pre mňa svojím spôsobom zaujímavý. Ak však ide o niečo výnimočné, čo nespadá do bežnej záchranárskej praxe, rezonuje to vo mne dlhšie a aj to patrí do kategórie analýzy pod drobnohľadom. Ťažké sú všetky situácie, kde napriek maximálnemu úsiliu celého tímu, lebo posádka pracuje ako tím, sa nám nepodarí pomôcť pacientovi alebo zranenému a zomrie. Emočne a odborne sú ťažké výjazdy k najmenším deťom, výjazdy s veľkým počtom zranených.

A naopak, čo je pre vás najkrajšie?

Najkrajšie je, keď náš zásah má úspešný koniec. Najaktuálnejší príklad uvediem z posledného výjazdu, keď sa mladá slečna trpiaca svalovou dystrofiou dusila kúskom melóna. Pretože nedokázala kašlať, mamička sa riadila inštrukciami operátora po telefóne, ale napriek tomu stlačenia nadbruška a údery medzi lopatky neboli efektívne. My sme to na tretí pokus zvládli. Cyanotické pery postupne očerveneli a ďakovali nám so slzami v očiach. Ešte dnes nosím ten krásny pocit v sebe.

Lekári urgentnej medicíny majú na rozdiel od väčšiny svojich kolegov v ambulanciách a nemocniciach minimum času na správne rozhodnutie, často sú to len sekundy. Dá sa vôbec na taký tlak zvyknúť?

Na všetko sa dá zvyknúť. Čas je pre urgentológa a záchranára kľúčová veličina. Naučili sme sa a učíme aj študentov pracovať v časových limitoch. Tie sú vo všetkých simulovaných situáciách, na súťažiach zohľadnené a pravidelným tréningom si všetky technické aj netechnické schopnosti dokážeme zveľaďovať. Sme si vedomí toho, že prognóza pacienta často závisí od včasnosti liečby, či už na mieste alebo v nemocnici, a podľa toho aj konáme. Je to otázka nácviku, ale i výberu ľudí do tejto profesie, s určitými povahovými vlastnosťami. Na druhej strane sú aj výjazdy, kde treba viac času na vyšetrenie a rozhovor s pacientom. Napríklad u starších ľudí nezískame odpovede okamžite, a tu sa zasa treba učiť istej trpezlivosti a potrebe pomalšieho a pokojnejšieho prístupu.

Poslanci nedávno schválili zákon, podľa ktorého sa záchranári dostali medzi chránené osoby a útok na nich sa posudzuje prísnejšie. Myslíte si, že to pomôže?

Verím, že to pomôže, ak sa to dostane do povedomia širokej verejnosti.

Máte aj vy skúsenosť s tým, že by vás fyzicky napadol pacient, prípadne príbuzný?

Mám niekoľko osobných skúseností s verbálnou agresiou u pacientov smerom k posádke, aj k mojej osobe. Len v jedinom prípade nás fyzicky napadol svedok, vtedy sme boli nútení utekať z adresy. Naliehal na nezmyselnú liečbu a postup u svojho príbuzného a keď sme nevyhoveli, pretože čisto z medicínskeho hľadiska takáto liečba a postup boli odborne neakceptovateľné, zaútočil na nás ostrým predmetom. Spomínam si aj na ďalší prípad, keď sme nepovolili sprevádzanie dospelého svojprávneho pacienta ďalším členom rodiny – vtedy nás obkľúčili a takmer rozbili okná sanitky.

Máme za sebou Vianoce a mnohí záchranári ich trávia v práci. Aké sú Vianoce záchranára? Smutné, osamelé, adrenalínové alebo pokojné?

Vianoce na záchranke tiež majú neopakovateľnú vianočnú atmosféru. Každý donesie z domu to, čo manželky a rodičia napiekli, uvarili, pretože čas na prípravu jedál v službe nemáme, ale vždy si vyzdobíme vianočný stromček, zapneme žiarivé svetielka a s pokorou v duši spoločne prežívame tento sviatok.

Zvykneme si posielať SMS správy s peknými vinšmi a blahoželaniami nielen svojim najbližším, ale aj priateľom a kolegom, čo sú práve v službe. Málokedy je stav, že máme viac času pre seba na stanovišti, pretože väčšinu služby sme v sanitke a pri pacientovi. Ale nesťažujeme sa. Vieme, že najlepším „vianočným darčekom“ pre záchranára je zdravý pacient alebo zdravší pacient vďaka našej pomoci. Záchranár je tiež tak trochu ako slnečnica, otáča sa k svojim pacientom ako slnečnica za slnkom, a to bez ohľadu na to, či sú alebo nie sú sviatky.

Zažili ste počas sviatkov prípad, na ktorý nezabudnete?

Počas vianočných sviatkov ani tak nie, ale na Silvestra a Nový rok áno. Mávam totiž služby cez tieto sviatky a žiaľ, výjazdy počas týchto dní nebývajú radostné. Asi trikrát počas mojej éry koncoročných služieb som mala výjazdy k pokusom o samovraždu, alebo už, žiaľ, aj k dokonaným samovraždám. Týkali sa tak mladého, ako aj staršieho človeka. Aj pre našu profesiu platí, že „pokojné more z nás nikdy neurobí skúseného námorníka“.

Zažili ste už aj niečo veselšie?

Spomínam si na prípad, ktorý z medicínskeho hľadiska pre mňa nebol nijako výnimočný, ale zážitok to bol. Vo večerných hodinách sme išli k „bolestiam na hrudníku u staršieho muža“.  Intenzívna bolesť na hrudníku vznikla u pána náhle a pretrvávala pol hodinu. Diagnostikovali sme infarkt myokardu a priamo z domu sme nášho pacienta brali do kardiocentra. Hoci mal tesne pred osemdesiatkou, bol vo výbornej kondícii, aj správu znášal hrdinsky a do sanitky chcel ísť po „svojich“.

Jeho manželka sa nám so slzami v očiach chcela zavďačiť za naše snaženie a doniesla zo špajze balíček domácky vyrobených vianočných oplátok. Položila na sedadlo sanitky celý balíček a rozlúčila sa s manželom. Kým sme odovzdali pacienta v kardiocentre, sanitka celá rozvoniavala sladkým vianočným pečivom. S chuťou som sa zahryzla do prvej oplátky. Bola naozaj čerstvá a v kabíne, kde sedím medzi vodičom a záchranárom, bola taká príjemná atmosféra. Cestou sme zastavili tankovať. Vonku tmavá noc, osvetlenie z čerpacej stanice rozjasnilo celú kabínu sanitky.

Vtedy môj záchranár s rozžiarenými očami a ústami roztiahnutými do výbuchu ukázal na sedadlo s omrvinkami. Nechápavo som sa naňho pozrela. „Ja to povysávam, sľubujem.“ A on na to: „Budeš musieť aj deratizovať!“... Pozrela som sa bližšie. Na sedadle boli omrvinky vianočných oplátok pekne premiešané s tmavým myšacím trusom. Nečudo, že oplátky zo špajzy zachutili aj domácim myšiam.

Zdroj: http://mediweb.hnonline.sk/

Matka po domácím porodu skončila v nemocnici,

novorozence odmítla vzít s sebou

Plzeňští záchranáři jsou v šoku. Ve středu v podvečer byli přivoláni k domácímu porodu, po němž čtyřiadvacetiletá matka musela kvůli vážným komplikacím do nemocnice. Zdravého novorozeného chlapečka si ale striktně odmítla vzít s sebou, nechala jej doma v péči otce.

„S něčím takovým jsme se ještě nesetkali,“ řekl Právu Martin Brejcha, mluvčí záchranky Plzeňského kraje. „Matka, která chce pro své dítě údajně to nejlepší, proto rodí doma, a pak nechá půl hodiny starého novorozence na starost otci, nad tím zůstává rozum stát,“ konstatoval Brejcha. Celý článek na novinky.cz

Související články  

MUDr. Jiří Knor, Ph.D. Plánované domácí porody očima záchranářů – kazuistika ZZS ze 14. 11. 2016

Domácí porody. Záchranka má zachraňovat pacienty, ne porodní báby!

Sigmund