Přihlášení
Zapomenuté heslo
Máte pri sebe mobil? Ak sa niekomu niečo stane, môžete mu ním zachrániť život. Alebo si natočiť, ako zomiera. V lepšom prípade, ako sa ho snaží zachrániť niekto iný.
Predstavte si, že človek na zastávke vedľa vás zrazu spadne. Aj by ste mu chceli pomôcť, ale neviete ako. Tak radšej neurobíte nič. Zle! No sú aj oveľa horší. Idú po meste so slúchadlami v ušiach či zahľadení do mobilu. Sú takí nevšímaví, že pokojne zraneného prekročia, ak im leží v ceste.
Foto: Robo Hubač
„Telefón je v našej praxi aj v bežnom živote veľká pomoc, no zároveň obrovský zabijak. Zabíja tým, že ľudí rozptyľuje pri šoférovaní či pri chôdzi. Ak treba niekoho zachrániť, títo ľudia namiesto toho, aby pomohli, telefónmi natáčajú, fotia a otravujú. Je bežné, že zavadzajú záchranárom pri práci a strkajú im telefóny skoro až do tváre,“ hovorí zo skúseností záchranár Viktor Vidiščák. Našťastie, sú aj takí, ktorí chcú pomôcť, a hoci nevedia ako, zavolajú na operačné stredisko záchrannej služby 155 alebo 112 a dajú si poradiť. Podľa skromného odhadu Viktora Vidiščáka je ich však veľmi málo. „Jeden z desiatich.“
„Zabezpečovali sme zdravotnícky dozor na letnom festivale v Mlynskej doline a mali sme pacienta s vážnou poruchou vedomia. Priamo na mieste sme museli zabezpečiť dýchacie cesty i cievny prístup. Ľudia okolo ani len nepodržali infúznu fľašu! Bol som tam s dvoma kolegyňami a potreboval som zdvihnúť pacienta, ktorý nebol ľahký. Z tých hádam desaťtisíc ľudí sa okrem esbéeskára nenašiel nikto, kto by nám pomohol. Ale určite z toho majú desaťtisíc obrazovo- zvukových záznamov,“ rozhorčuje sa mladý záchranár. Ani pri záchrane blízkych to nie je oveľa lepšie.
„So záchrankou sme vyrazili na vzdialené miesto. V regióne Senec, kde robím, máme okruh asi dvadsať až tridsať kilometrov a predpisový dojazd do pätnásť minút je naozaj nedodržateľný. Pacient bol šesťdesiatnik. Náhle skolaboval, zastavilo sa mu srdce a krvný obeh. Keď sme prišli, jeho syn nás čakal s mobilom v ruke, že ideme dvadsať minút. Pýtam sa, či niekto otca zatiaľ resuscituje. Že nie. Po takom čase bez kyslíka je mozog dávno mŕtvy. Je hlúpe, že ľudia nechcú pomôcť. Možno nevedia a boja sa, ale dnes sú už operátori na dispečingu inštruovaní, aby ľudí doslova nútili podávať prvú pomoc. Hovoria im, ako na to.“
Čoraz častejšou komplikáciou sú aj ľudia, ktorí si záchranu života pomýlia s nejakou senzáciou či s akčným filmom. „V nákupnom centre sme ošetrovali osobu v bezvedomí, už si nepamätám príčinu. Bola tam partia dievčat, ktoré pišťali, jačali a smiali sa. S pacientom nemali nič spoločné, ale stále sa nás niečo vypytovali, a keď sme ich posielali preč, tak si nás začali natáčať a hovorili, že sme na ne zlí. Robili cirkus a extrémne nám sťažovali prácu,“ opisuje záchranár. Chápe, ak ľudia chcú pri oživovaní držať blízkeho za ruku. S takými sa dokážu dohodnúť, nech sú pri pacientovi, dotýkajú sa ho, ale pustia ho, keď záchranár povie. „Väčšinou to nie je problém. A keď ľuďom povieme, aby niečo priniesli, urobili, podržali, zažali svetlo, stopercentne nám pomáhajú,“ hovorí Viktor Vidiščák.
Podobne nápomocné dokážu byť dokonca deti. Hoci aj dispečeri operačného strediska sú len ľudia. „Najmladším volajúcim bol tuším štvorročný chlapec. Zavolal sanitku dedkovi, ktorý skolaboval, no operátori to považovali za výmysel. Chlapček však zavolal aj druhý raz a tak naliehal, že nás tam nakoniec poslali a dedka sme, našťastie, zachránili. Vnúčik sa mu medzitým snažil aj nejako pomôcť, otočiť ho do stabilizovanej polohy, ktorú vraj videl v seriáli Medicopter 117. Nevládal, tak ho točil za hlavu, ale neublížil mu, práve naopak.“
Vyskúšajte si oživovanie – resuscitáciu, kde sa len dá. Neobchádzajte takéto akcie v nákupných centrách, stoja za to! Striedate 2 vdychy z úst do úst s 30 stlačeniami hrudníka, približne vo frekvencii 100 za minútu. Dôležitý je pomer tridsať ku dvom!
Základom je, že prvou pomocou nemôžete ublížiť. „Ak by sa vám aj podarilo prasknúť postihnutému rebro, je to nič v porovnaní s tým, že mu rozpumpujete srdce,“ povzbudzuje Viktor. Prvá pomoc je extrémne dôležitá. Aj keď sa niečo stane v blízkosti stanovišťa záchranky, všetky vozy môžu byť na výjazde. Teda nie sú hneď k dispozícii. A veľakrát ide o sekundy. Priemerný čas dojazdu sanitky je 10 až 15 minút, ale ak postihnutému nezačnete pomáhať ešte predtým, o päť minút môže vykrvácať alebo sa zadusiť. Prvá pomoc je jednoduchá. Dôležité je nebáť sa, no veľa ľudí má strach najmä prijať zodpovednosť, rozhodnúť sa niečo urobiť. „Mám skúsenosť, že keď už ľuďom poviete, čo majú robiť, oni to dokážu a urobia. V tom sú dobré inštrukcie z dispečingu. Keď im to operátori vnucujú, tak sa ľudia aspoň o niečo snažia. Prvej pomoci sa netreba báť a určite by som každému odporúčal spraviť si aspoň základný kurz,“ hovorí Viktor Vidiščák, ktorý sa k urgentnej medicíne dostal pred siedmimi rokmi ako dobrovoľník Slovenského Červeného kríža. Aj nedokonalá prvá pomoc je lepšia ako žiadna.
Zdroj: pluska.sk
Sigmund
Copyright ©