Řidička sice nedla přednost sanitce na hlavní, ale dle soudu není vina!
31.10.2011
Záchranári, húkajte tak, ako zákon káže
Akiste ste mnohí postrehli, že minulý týždeň oslobodil Okresný súd v Banskej Bystrici vodičku, ktorá bola pôvodne trestným rozkazom uznaná vinnou z prečinu usmrtenia pri dopravnej nehode sanitky záchrannej služby, pri ktorej a na následky ktorej zahynuli naši dvaja kolegovia v službe.
Čo k tomu dodať?
Snáď len niekoľko postrehov (aj keď informácie sú len sprostredkované a oficiálne dokumenty z pojednávania som zatiaľ nenašiel).
Súd a pravdepodobne aj všetci zúčastnení sa zaoberajú (hlavne aj najviac) otázkou, či sanitka okrem majákov húkala alebo nehúkala a teda či toto vozidlo mohlo alebo nemohlo ísť rýchlejšie, ako dovoľujú predpisy.
Túto analýzu prenechám svedkom a kompetentným, aj keď, ako sa zdá, vodič, ktorý nedá prednosť pri vychádzaní z vedľajšej cesty na hlavnú, sa vlastne ničoho zlého nedopúšťa.
A taktiež sa zdá, že jediným a hlavným ponaučením z celej tejto smutnej udalosti je to, že vodiči záchraniek budú musieť okrem „majákov" v nočných hodinách „húkať" bez ohľadu na... Jednoducho bez ohľadu.
Čo je koho po tom, že mestá aj dediny v noci spia. Že spia malé deti a starí ľudia. Že aj tí čo nespia, oddychujú a hľadajú sily do nové dňa...
Čo je koho po tom, že keď budeme v noci používať zvukové a svetelné výstražné znamenia „bez ohľadu", budeme v očiach „verejnosti" (teda ľudu, ktorý sa prikloní k veciam verejným vždy len na tú stranu, ktorá jej v tej chvíli vyhovuje), arogantní „hajzli", bezcitní „sanitkári" a ktovie čo ešte...
Čo je koho po tom, že nebudeme včas na mieste pri cyanotickom dusiacom sa dieťati alebo pri príbuznými resuscitovanom staršom pánovi, pretože sme plne dodržiavali predpisy úplne do bodky, no aj napriek tomu nám cestu „bez ohľadu" krížili „ohľaduplní vodiči"...
A vlastne, čo je koho po tom, že zachraňujeme životy. Vlastne, tá „verejnosť" si to až tak úplne nemyslí, veď „to ste vy, čo vozíte cigánov, bezdomovcov, ožranov a beriete za to veľké prachy...".
Nakoniec, čo je vlastne koho po tom, že dvaja ľudia, ktorí roky slúžili životu, ktorí nás učili a formovali, zomreli pri službe životu. Pri ceste na výjazd, rovnaký ako desiatky výjazdov, zmyselných aj nezmyselných, ku ktorým dennodenne chodíme.
Jediné a najvýhodnejšie, čo v tejto chvíli dokáže(me) urobiť (my) „verejnosť" je obviniť človeka, ktorý sa nedokáže brániť, lebo už nemôže. Nemám rád túto „klišé vetu", ale bohužiaľ to celé presne vystihuje.
Klimek Bachleda, poľský horský záchranár, zahynul 6. augusta 1910 na Malom Javorovom štíte vo Vysokých Tatrách. Pokračoval v pátraní po mladom horolezcovi, ktorý zomieral podchladený a vyčerpaný, aj keď jeho kolegovia pre zlé počasie pátranie v tento deň už vzdali.
Na pamätnej tabuľke Klimka Bachledy na Symbolickom cintoríne nájdete dve slová: „zginął ratując".
Dve úplne jednoduché slová vystihujúce podstatu života aj smrti tohto záchranára. Naša „verejnosť" však chce Jozefovi na tú jeho tabuľku napísať úplne niečo iné. Chce tam vidieť: „zabil kolegu", „porušil zákon", „nehúkal"...
Akoby jediným mementom tohto celého malo byť: „Kolegovia, záchranári, húkajte cez deň, húkajte v noci, húkajte tak ako zákon káže...".
Úbohá spoločnosť a úbohá verejnosť, ktorá si zo smrti dvoch ľudí zoberie takéto „ponaučenie".
Verím, že mnohí „naši" poznajú, kde je pravda. Avšak na to, aby sme uspokojili spoločnosť, musíme prebrať aj ich ponaučenia. Dať „ľudu" to, čo si žiada.
Týmto sa len pripájam k viacerým akciám a výzvam (nie len tým „fejsbukovým"), ktoré vyzývajú v podstate k tomu istému: Používajme zvláštne výstražné a svetelné znamenia striktne tak, ako káže zákon. Bez ohľadu.
A tí, ktorí si vážia život a všetkých, ktorí slúžia životu, a vidia aj trochu ďalej, ako za svedomie jednej pani, jej právnika a sudcu, nech v duchu na tabuľku pridajú: „zginął ratując".
