Komora záchranářů zdravotnických záchranných služeb České republiky

Kopanec do tváre a náročky privretá noha vo dverách. Ženám – záchranárkam. Lekárovi zo záchranky päsťou do brucha. V priebehu 48 hodín. Na Slovensku.  Aj takto môže vyzerať poďakovanie za pomoc od pacienta alebo jeho príbuzného. O agresivite na adrese zásahu by vedeli mnohí záchranári rozprávať hodiny. Často ide o verbálne útoky. Nadávky, posmešné poznámky, až po vyhrážky zbitím či smrťou. Aj pľuvance. Spúšťačom takéhoto správania býva alkohol, drogy, psychické poruchy, strach alebo len obyčajná chuť nezmyselne slovne si „kopnúť“ do toho, kto je najbližšie a paradoxne prišiel pomôcť.

Záchranári už vedia, ako upokojiť slovného agresora, aby nedošlo od slov k činom. Fyzické násilie je však ojedinelé. Je preto bezprecedentné, že k nemu dochádza teraz tak často.

Pamätám si prípad, kedy chcel pacient uškrtiť lekára zo záchranky. Ďalší, keď zlomil ruku záchranárovi, inému vybili zuby a nos, vykĺbili rameno. Došlo aj k útoku sekerami na stojacu sanitku, kým posádka v dome pomáhala pacientovi. Všetko prípady, ktoré sa udiali a rezonovali v záchranárskej komunite. Dochádzalo k nim však raz za čas. Na tiesňovej linke 155 to tiež nie je idylické. Operátori sú síce chránení pred fyzickým kontaktom, ten verbálny však majú v popise práce. Vulgarizmy a nadávky počúvajú často. Paradoxne, niekedy sa dá takéto správanie ospravedlniť. Volajúci je hysterický, v strese, bojí sa o seba alebo blízkeho. A to, že volá na 155 znamená, že sa ocitol v krízovej situácii. A krízovú situáciu každý s chladnou hlavou zvládnuť nevie. Iná káva sú však vyhrážky zbitím, smrťou, ublížením rodine. Niekomu, kto vám na druhej strane telefonickej linky chce pomôcť. Áno. Čítate správne.

Udalosti posledných dní v teréne sú však extrém. Nepochopiteľný.

V každom prípade, záchranári a lekári v posádkach záchrannej zdravotnej služby sú už v zmysle zákona chránenými osobami, navyše je núdzový stav. Agresorovi hrozí v prípade uznania viny vyššia trestná sadzba. Už dosiahnuť toto bolo v porovnaní s minulosťou veľkou zmenou. Uvažuje však bitkár takto preventívne, keď si chce kopnúť a udrieť? Nie.

Logicky sa natíska otázka ako sa teda domôcť naozaj efektívnej ochrany. Najskôr si predstavte seba v koži záchranára. Idete na adresu pomôcť niekomu, koho nepoznáte a neviete, čo vás čaká. Ak ste v posádke Rýchlej zdravotnej pomoci, máte parťáka záchranára. Ak ste v posádke Rýchlej lekárskej pomoci, ste traja aj s lekárom. Fajn, nie ste sami. Aspoň niečo. Na adresu však nejdete primárne s tým, že sa bojíte pacienta. Idete v prvom rade pomôcť. Niekomu zachrániť život alebo zdravie. Iná situácia môže nastať, ak máte avízo, že pôjde o problematického pacienta. Vtedy si môžete vyžiadať súčinnosť polície. Ide však o ojedinelé prípady.

Obávam sa, že riešenie neexistuje. To najlogickejšie je však správať sa tak, aby posádky vedeli eliminovať riziko konfliktu alebo útoku. Jednoducho predísť mu. Pozitívne komunikovať s pacientom a príbuznými, nadviazať s nimi kontakt, zachovať pokoj. Mať natrénované techniky ako verbálne upokojiť agresora a vedieť ich použiť. Poskytovatelia ZZS to v rámci vzdelávania riešia a záchranári to robia.

Zlé je, že univerzálne pravidlo na každú situáciu neexistuje, rovnako ako neexistuje univerzálny agresor.

A ešte niečo. Keď budete nabudúce vidieť uháňajúcu sanitku so zapnutými majákmi, majte vždy na pamäti, že niekto je v ohrození.

A nemusí to byť len pacient.

Alena Krčová

Zdroj+foto: dennikn.sk