Komora záchranářů zdravotnických záchranných služeb České republiky

Dieťa sa utopí bez vydania hlásku za 15 sekúnd, upozorňuje skúsený lekár, otec i starý otec. Hovorí, že sú také mamy, ktoré starostlivosť o deti preháňajú a volajú tiesňovú linku aj pri malom zdravotnom probléme, no sú tu aj mamy nedbanlivé, ktoré zabúdajú na pásy či prilby. Všetky by však podľa neho mali ovládať základy prvej pomoci a uvedomiť si, že za rastúcim počtom úrazov u detí sme zodpovední my - rodičia.

emohli sme osloviť snáď povolanejšiu osobu, ktorá by nám poradila a porozprávala o tom, čo je dôležité pri záchrane a prvej pomoci u dieťaťa. Doc. MUDr. Viliam Dobiáš, PhD. má na konte desiatky učebníc a publikácií, je súdnym znalcom, lektorom pre prípravu inštruktorov prvej pomoci a inštruktorom Slovenského Červeného kríža. 

Viac ako 20 rokov pracoval ako anestéziológ a intenzivista, venuje sa pedagogickej činnosti na univerzitách v Slovenskej republike a Českej republike od roku 1979. 

Z jeho ocenení môžeme spomenúť, že je držiteľom Diamantovej medaily a Medaily prof. J. Kňazovického za darovanie krvi, Zlatého záchranárskeho kríža SR za prínos pre záchranárstvo a Zlatého záchranárskeho kríža ČR ako člen kolektívu Rallye Rejvíz, Národnej ceny SR za prínos pre záchranárstvo a stal sa aj TOP lekárom urgentnej medicíny 2016.

Učí na Slovenskej zdravotníckej univerzite v Bratislave, pôsobí v zdravotnej záchrannej službe LSE a je prezidentom Slovenského Červeného kríža.

Téma záchrany ľudského života je u neho na dennom poriadku, detského nevynímajúc. Aj to bol možno jeden z dôvodov, prečo sa stal spoluautorom knihy "Ako neprísť o dieťa", v ktorej dáva cenné rady rodičom, ako pomôcť v krízovej situácii a pri zdravotnom probléme doma. 

Práve od tejto učebnice prvej pomoci pre mamy a otcov sme sa aj ‘odpichli‘ pri úvodnej otázke nášho rozhovoru...

Čo Vás viedlo k tomu, aby ste takúto ‘bibliu prvej pomoci pre rodičov‘ napísali?

Bol to nápad mojej vydavateľky v čase odovzdávania rukopisu predchádzajúcej knihy, teda v čase, keď som bol rád, že odovzdávam text a tešil som sa, že budem pár dní leňošiť. Ten nápad prišiel, asi ako keď sa matky 5 minút po pôrode niekto opýta, kedy bude ďalšie dieťa (smiech). Ale nasadila mi chrobáka do hlavy.

Prvá pomoc pre deti môže byť rovnaká ako pre dospelých, ale sú odlišnosti, ktoré telo dieťaťa v núdzi potešia. Spoluautor B. Podhoranský nenapísal len polovicu textu, ale bol mi oporou. Slúži na záchranke, robí intenzívnu starostlivosť v pediatrii a anesteziológa v renomovanej zahraničnej nemocnici.

Čo by teda mala vedieť ohľadom bezpečnosti a zdravia dieťaťa každá mama? Je nejaká zásada, ktorej by sa mala držať?

Zásada je tá, že každý kto prichádza do kontaktu s deťmi, matky, rodičia, starí rodičia a učitelia zvlášť, by mali ovládať základy prvej pomoci, to znamená mať prečítanú už koncom tehotenstva knihu o prvej pomoci a byť po absolvovaní praktického nácviku na modeloch.

Dieťa je tvor živý, nevyspytateľný, často aj v prítomnosti rodiča človek situáciu neustriehne a zle sa hneď stane.

Pre mamu prvorodičku to často býva zaťažkávajúca skúška, potom si už z takých vecí, ako napríklad odreniny či rozbité čelo zväčša hlavu nerobí. ALE... kedy je podľa vás tá hranica, kedy by už mala navštíviť lekára? Ako by mala čo najlepšie vyhodnotiť situáciu, kedy ísť a neísť do nemocnice?

Neexistuje univerzálna rada. Keď dieťa nereaguje, t.j. je v bezvedomí, treba poskytovať prvú pomoc, a zároveň volať na tiesňovú linku. Pri krvácaní z nosa netreba ísť nikam, len poskytnúť účinnú laickú prvú pomoc. Ak je krvácanie z otvorenej rany väčšej ako 1 cm a okraje rany sú od seba vzdialené, treba dieťa zaviezť na chirurgiu na zašitie.

Drobné popáleniny do veľkosti polovice dlane potrebujú laickú prvú pomoc. Ak je popálenina na tvári alebo väčšia ako dlaň, treba ísť na profesionálne ošetrenie. Pri podozrení na zlomeninu hornej končatiny zaviesť dieťa na rtg a chirurgiu, pri podozrení na zlomeninu dolnej končatiny s deformitou volať tiesňovú linku.

Všetky situácie aj s návodom na riešenie: 1. len prvá pomoc doma, 2. pomoc doma a návšteva obvodného pediatra, 3. odvezenie na urgentný príjem, 4. prvá pomoc a volanie záchranky sú rozpísané v knihe.

Aké sú podľa vás najčastejšie chyby, s ktorými sa stretávate, prípadne, o ktorých ste počuli? V čom mamy v oblasti bezpečnosti a zdravia svojich detí najčastejšie zlyhávajú?

Zanedbávajú základy prevencie – prilby, sedačky, pásy, chrániče kolien a zápästí, nepretržitý dozor (doslova) pri vode, je potrebné nenechávať dieťa samé vo vani, pri kozube, horúcom sporáku, pri otvorenom okne a na balkóne. Inou chybou je prehnaná starostlivosť, keď pri každom probléme okamžite volajú tiesňovú linku bez poskytnutia prvej pomoci.

Rodičia nejdú príkladom od útleho detstva v pohybových aktivitách. Sedia pri televízore, jedia čipsy, pijú pivo a divia sa, že deti nechcú ísť von behať, lebo musia sedieť pri počítači. Rodičia musia pestovať pohyb s deťmi, aby boli zručné, odolné, pohybovo nadané. Všetko je len cvik, neexistuje pohybový antitalent. Dieťa sa nenarodí so zlozvykmi, všetky odpozerá od rodičov, a to už od veku pár mesiacov.

Prvá pomoc doma - čo všetko by mali rodičia ovládať, aby vedeli podať prvú pomoc adekvátne a v rôznych situáciách?

Mali by vedieť poznať bezvedomie, prítomnosť dýchania, poznať krvácanie, prvú pomoc pri bezvedomí, popáleninách, úrazoch svalov a kostí, teplotách, kŕčových stavoch, otravách.

Zostali vám v pamäti nejaké prípady, o ktorých by ste nám vedeli porozprávať? Či už v pozitívnom slova zmysle, alebo sa vám pri nich rozum pozastavil?

Kŕče z teploty má asi desatina detí, je to vo veku do 5 rokov najčastejšia príčina poruchy vedomia, napriek tomu si rodičia myslia, že dieťa umiera a miesto okamžitej prvej pomoci chladením, ktorá by situáciu za 1 minútu vyriešila, udržiavajú paniku a kričia na celý dom, že dieťa umiera.

Dočítala som sa v niektorom z dávnejších rozhovorov, že ste doma zakázali dojčiť poležiačky, žuvať v pohybe. Môžete nám špecifikovať, prečo, aby sme poradili aj ostatným mamičkám?

Unavená matka môže pri dojčení zaspať a zadusiť dieťa prsníkom. Stalo sa. Žuvačka pri vdýchnutí pri behu, cvičení a podobne vbehne do dýchacích ciest, síce ich neupchá, ale vyvolá reflexne zastavenie srdca, ktoré je väčšinou nereagujúce na oživovanie.

Naše deti a vnúčatá počas jedenia nesmú behať ani chodiť, nosia prilby, od narodenia sú v aute pripútané, takže im to nevadí ani pri dlhých cestách, lebo je to samozrejmosť. Pri vode nepíšeme SMS, lebo dieťa sa utopí bez vydania hlásku za 15 sekúnd.

Možno ste v poslednom období čítali aj o prípadoch, kedy zomreli deti v slovenských nemocniciach. V niektorých prišlo aj k dokázanému pochybeniu, v iných nie. Smrť dieťaťa je to najhoršie, čo si rodič môže prežiť. Mali by ste na záver pre takýchto rodičov nejaké povzbudenie, možno aj pre kolegov zdravotníkov, prípadne by ste nám vedeli poskytnúť váš pohľad na celú situáciu?

V našom zdravotníctve chýbajú štandardné postupy, vo svete bežné. Každý, aj mladý lekár vie, čo robiť pri danej diagnóze. Potom sa nemôže stať, že sa zabudne alebo nespraví. Šesť klystírov u dieťaťa, vypnutie alarmu na intenzívke, polovičné množstvo infúzií – to sa nemôže stať.

V záchrannej službe sa asi najviac držíme medzinárodných odporúčaní pri liečbe infarktu, porážky, resuscitácii, vysokom tlaku, úrazoch kostí, hlavy, poruchách srdcového rytmu. Pacient dostane rovnakú starostlivosť v najzapadlejšej dedinke rovnako ako v centre hlavného mesta. Rovnakú u nás v malej dedinke ako v Paríži, Washingtone, Berlíne, Viedni, Ženeve. To sa nedá povedať o všetkých zdravotníckych zariadeniach na Slovensku.

Pán doktor, máte za sebou desiatky rokov praxe, rukami vám prešlo mnoho pacientov. Určite vidíte nejaké rozdiely v chorobnosti detí spred 20-30 rokov a teraz. Štatistiky hovoria, že sa zvyšuje počet ľudí s alergiami napríklad. Myslíte, že to má na svedomí strava, životný štýl? Čo sa podľa vás najviac zmenilo, prevažujú iné ochorenia ako kedysi?

Kedysi deti behali od príchodu zo školy vonku, lozili po stromoch, bicyklovali, plávali, hrali sa s loptou, boli pohybovo aktívne a nadané. Dnes deti nevedia poriadne ani utekať. Vedie to samozrejme k zvýšenému počtu úrazov.

Deti sú zaťažované v škole, aj rodičmi s krúžkami, a tak je zvýšený výskyt psychických problémov. Tieto sa u detí prejavujú inak ako u dospelých – bolesti hlavy, nesústredenosť, agresivita, poruchy správania, bolesti brucha. Na telesné prejavy problémov psychiky sa hľadajú telesné diagnózy, čo aj rodičov, aj deti ďalej traumatizuje.

Kedysi si ľudia vedeli pri mnohých stavoch viac pomôcť, dnes rovno volajú záchranku bez uvažovania alebo utekajú na pohotovosť. Každé dieťa po behaní, jašení a po výdatnej strave má telesnú teplotu zvýšenú. Počas čakania na pohotovosti teplota prejde a všetci sa divia, prečo lekár zazerá. (smiech)

Mnoho psychológov a lekárov sa už vyjadrilo, že nie je vhodné dať napríklad dieťa skoro do jaslí či škôlky, odlúčiť ho od matky. Môžu mať aj takéto psychické aspekty potom veľký dopad na zdravie dieťaťa?

Niekedy je možno lepšie, ak je dieťa aspoň pár hodín ďalej od neurotickej matky. (smiech) V každom prípade stres znižuje imunitu a zvyšuje výskyt chorôb z prechladnutia, ktoré sú u detí najčastejšie. Predčasné odlúčenie dieťaťa od matky stresom je.

Ak však nezrelá matka má nezrelé dieťa, tak potom aj odlúčenie do prvej triedy základnej školy je predčasné. Podobne obezita znižuje imunitu, zaguľatené detičky sa možno páčia babičkám, ale rovnako sa viac páčia aj bacilom v porovnaní s deťmi s normálnou hmotnosťou.

Občas nadobúdame pocit, že v súčasnosti sa mamy akoby rozdeľujú do mnohých táborov: dojčiace-nedojčiace, nosiace-nenosiace, plienkujúce-bezplienkujúce, bio-nebio, o porovnávaní detí nehovoriac (to chodí skôr, tvoje rozpráva neskôr a podobne). Čo si myslíte vy ako muž, otec, lekár, o tomto fakte - je to správne?

Spôsobov výchovy je viac. Mne viac vadí to, že jednotlivé „tábory“ sa nenávidia a pribúda nelogických a hlúpych extrémov – neočkovať, vegánska strava pre malé deti a podobne. Človek je už niekoľko desaťtisícov rokov všežravec, má na to usporiadanú látkovú premenu v tele, uspôsobenú anatómiu žalúdka, čriev. Jednostranná strava je nenormálna.

Pred 120 rokmi bol priemerný vek dožitia necelých 40 rokov, dnes je to dvojnásobok. Najviac úmrtí bolo na infekčné choroby. Preto neočkovanie je krok späť na koniec stredoveku. Tisícky vedcov skúmajú rakovinu a niekto s maturitou po prečítaní 500 slov na webe vie, že liek na rakovinu je zámerne utajovaný.

Som otec 3 detí a starý otec 5 vnúčat. Zažil som, že deti v 4 mesiacoch dostávali mrkvu, vajce a mäso, aj to, že do roka len petržlen zo zeleniny, žiadne vajcia, mäso. Ale tieto rozdiely sú zanedbateľná maličkosť proti dnešným názorom na pitie dezinfekčných roztokov, bezlepkovej raw strave u telesne zdravých ľudí, len s poruchami myslenia. (smiech)

Chcela by som vám veľmi pekne poďakovať za rozhovor a váš čas. Tieto riadky budú čítať určite aj budúce mamy, ktoré sa na bábätko pripravujú, prípadne ho už čakajú.

Máte aj pre tehotné ženy, budúce rodičky nejaké odporúčanie? Ako zvládnuť v zdraví a pohode pôrod, príchod nového človeka na svet?

Radím nevymýšľať extrémy. Pôrodnice majú svoj rebríček kvality, prihláste sa do tej, ktorá má najlepšie hodnotenia a najviac pôrodov za rok. Tam sú najskúsenejší. Aj za cenu dlhšieho cestovania. Dôležitá je psychika, ak sa celá rodina na bábätko skutočne teší, rodička bude v pohode a pôrod bude radostným zážitkom.

Stačí rozmýšľať: pôrodnica má 365 pôrodov za rok, jeden denne, ale musia tam pracovať najmenej 4 lekári, aby bola prevádzka nepretržitá. Každý z nich rodí raz za 4 dni. Všetci protestujú, keď ju chcú zrušiť. Keď je pôrodov 2000, takisto tam slúžia 4 lekári, každý z nich rodí najmenej 1 pôrod denne. Kde to bude bezpečnejšie?

Zdroj: najmama.aktuality.sk

Sigmund