Komora záchranářů zdravotnických záchranných služeb České republiky

2. Aktuality
3. Kolegové ze Slovenska trénovali na Lešti situace hromadných neštěstí

Kolegové ze Slovenska trénovali na Lešti situace hromadných neštěstí

Nie sme pripravení na hromadné katastrofy, kričia záchranáři

“Pri viac ako desiatich pacientoch sú záchranári "zúfalí".
Na Lešti trénovali práve takéto situácie“.

Po nedávnej katastrofe v Japonsku si mnohí z nás určite položili otázku, ako by sa zachovali Slováci po takejto katastrofe. U nás, našťastie, síce cunami nehrozia a otrasy sú skôr výnimkou, no denne počujeme o tragédiách iných rozmerov. Ide najmä o hromadné havárie či požiare, pri ktorých je ohrozených často množstvo ľudí. Dokážu sa o nás záchranné zložky postarať a môžeme od nich čakať rovnakú vytrvalosť a organizáciu, aké vidíme u Japoncov? TVNOVINY.SK

Z výcviku našich záchranných zložiek vyplynulo, že mnohí z nich majú problém pri komunikácii medzi sebou, ale aj pri organizácii zásahu či pri triedení zranených. Boli tam však aj takí, ktorí reagovali pohotovo a okamžite dokázali rozhodnúť, ako zareagovať v krízových situáciach. "Keby sme absolvovali súťaž o týždeň, spravili by sme tie isté chyby," tvrdí jeden zo záchranárov. Jediná možnosť, ako sa pripraviť na takéto situácie, je podľa neho tvrdý dril.

Koncom minulého týždňa 25 záchranárskych tímov zo Slovenska a z Česka trénovali zásahy práve pri takýchto situáciách. Súťaž zorganizovalo združenie Salus vitalis. Cvičenie sa konalo vo Vojenskom výcvikovom stredisku Lešť v dvoch etapách. Niektoré tímy absolvovali disciplíny v noci a iné zase ráno.

Dôležité rozhodnutia

Hromadné dopravné nehody či iné nešťastia, pri ktorých sa zraní, alebo zahynie množstvo ľudí, sú pre záchranné zložky veľmi náročné. Výcvik poukázal na to, že zle zvládnutá organizácia celého zásahu môže stáť mnohých z nás to najcennejšie.

Okrem záchrany čo najväčšieho počtu životov totiž musia tak, ako v realite, okamžite rozhodnúť, akú prioritu má podľa zranení postihnutý. Prioritou je urýchlene a čo najpresnejšie stanoviť diagnózu a rozhodnúť, čo bude so zraneným ďalej. Nad všetkým by mal dozerať veliteľ zásahu, ktorý vydáva pokyny.

Popri tom ale musia hľadieť na čas a taktiež komunikovať s ďalšími zložkami, ako napríklad s Operačným strediskom záchrannej zdravotnej služby, ktoré rozhoduje o tom, či vyšle na miesto nešťastia ďalších záchranárov, ale aj s hasičmi, policajtmi či vojakmi.

Vo výcvikovom priestore bolo tiež Mobilné operačné stredisko, ktoré aktívne prijímalo volania od súťažiacich posádok a prispelo k chodu súťaže.

Realita v simulovaných podmienkach

Do rozhodnutí "zasahujú" zranení. Sú v šoku, kričia, alebo odpovedajú nezmyselne. Aj na Lešti sa z úst figurantov ozývali výkriky, nadávky, ba dokonca záchranárov ťahali za rukávy aj do priestorov, kam vkročiť nemohli z bezpečnostných dôvodov.

Podľa jedného z účastníkov je však takto simulovaná situácia úplne reálna, ba ešte horšia. A závisí len od záchranára, ako sa v takomto prípade zachová.

Triedenie zranených a zlyhanie komunikácie

Na súťaži zranených označovali farbou podľa tipu zranení a teda priority ošetrenia. Červená znamenala veľmi ťažké zranenia, žltá stredne ťažké, zelená ľahké zranenia a čiernou označovali osoby, ktoré boli mŕtve, alebo im už na základe diagnózy nevedeli nijako pomôcť.

Skupiny poletovali od jedného zraneného k druhému a snažili sa im pomôcť. Iným však už pomôcť nedokázali. To poukazovalo na zlyhanie komunikácie či skôr organizácie práce pri zásahu.

V istom tíme sa stalo i to, že jedného z približne desiatich pacientov naložili do sanitky s lekárom, ale nestihli zareagovať na pokyn veliteľa zásahu a sanitka im "ušla" iba s jedným pacientom, pričom ich tam mohlo byť na prevoz viacej.

Keď ide o životy

Napríklad pri stanovisku so simuláciou pádu vrtuľníka dostali tímy ešte pred zachraňovaním vesty s GPS navigáciou, aby ich dokázali zo základne zamerať. Rovnaké vesty mali aj zranení, ktorí boli roztrúsení po okolí. Pohyb zachraňujúcich i zranených sledovali vojaci zo stanu na plátne.

V tejto disciplíne mali sťažené podmienky ešte aj tým, že sa nesmeli priblížiť k vrtuľníku na viac ako 25 metrov. Hrozila totiž explózia. Navyše, objekt už zaistili hasiči, s ktorými museli spolupracovať. Pacient, ktorý by sa nachádzal vo vnútri vrtuľníka, by tak nemal šancu na záchranu. Niektoré posádky však pokyny nedodržali a prišli o život.

Bolo zaujímavé sledovať tímy, ako sa v takýchto vyhrotených situáciách zachovajú. Niektorí chodili k zraneným spolu, iní sa strategicky rozdelili do dvoch skupín, pričom každá z nich mala svoj plán, koho skôr zachránia. Iní sa zase rozhodli pre akéhosi "prieskumníka terénu", ktorý išiel k ďalšiemu zranenému a zistil, či potrebuje okamžitú pomoc.

Tma a výbuchy

V ďalšej disciplíne mali záchranári zlaňovať z vrtuľníka na budovu, v ktorej hrozil výbuch. Situácia bola však oveľa zložitejšia, pretože išlo aj o životy detí. Miestnosti boli zadymené a deti sa nachádzali aj v suteréne. Popri kričiacich učiteľoch v šoku sa museli popasovať aj s absolútnou tmou či výbuchmi.

Často sa teda stávalo, že niektorých v budove vôbec nenašli, pretože už hrozil výbuch a museli sa dostať šachtou von. Aj v tomto prípade išlo o organizáciu celého zásahu a taktiež spoluprácu s hasičmi, ktorí striehli na výbuch. Táto disciplína bola jednou z najťažších.

Zuzana Ondrušková

Celý článek s videi a fotodokumentací