Komora záchranářů zdravotnických záchranných služeb České republiky

Byť súčasťou vojny človeka ovplyvní. Otázka znie, či to vedie k pozitívnej alebo negatívnej zmene. Hlavný tréner FALCK ACADEMY Miroslav Nagy sa začiatkom 90. rokov zúčastnil vojny v Perzskom zálive. Operácia "Púštna búrka", ako sa začiatkom 90. rokov zapísal do dejín prvý vojnový konflikt v Perzskom zálive, vtedy zasiahla do života mladého Košičana Miroslava Nagya.

Z rozhovoru s ním je zrejmé, že ho pobyt v Saudskej Arábii naučil vážiť si to najcennejšie - ľudský život. Tento poznatok počas rokov zúročil ako zdravotnícky záchranár a teraz ako hlavný tréner vo Falck Academy, ktorá je dcérskou spoločnosťou najväčšej slovenskej záchranky Falck Záchranná a.s.
 

Prvá vojna v Perzskom zálive sa začala v roku 1991. Jej snahou bolo donútiť Iračanov stiahnuť sa z násilne obsadeného Iraku. O vyslaní vtedy ešte československých vojakov rozhodlo v závere roka 1990 Federálne zhromaždenie Československej federatívnej republiky. Košičan Miroslav Nagy mal v tom čase 20 rokov. "Na základnej vojenskej službe som pôsobil v 22. výsadkovej brigáde v Prostějove," spomína dnes 40-ročný muž. "Po absolvovaní 'prijímača' prišla ponuka zúčastniť sa sprevádzania pokladu z Ruska do Nemecka. Tak znela prvotná informácia. Potom sa vykryštalizovalo, že pôjde o účasť vo vojne v Saudskej Arábii. V Slanom pri Prahe sa začala formovať špeciálna protichemická jednotka, pretože Saudská Arábia vlastnú nemala, a tak požiadali o pomoc OSN. Ako výsadkári sme po začlenení do koaličných vojsk pod vedením Američanov mali zabezpečiť protichemickú jednotku pre Saudskú Arábiu a v rámci našej jednotky výsadkári zabezpečovali stráženie našej jednotky a vojenskú políciu."

M. Nagy vtedy nad ponukou dlho neotáľal. Nešlo o nútenú vojenskú službu, každý sa mohol rozhodnúť sám. "Bolo to na báze dobrovoľnosti. Ak sa ma teraz niekto opýta, prečo som súhlasil ísť tam, nazval by som to kombináciou mladíckej nerozvážnosti, túžby po dobrodružstve a finančnej motivácie. Teraz však môžem povedať, že som sa aj bál. Stále hovorím, že ja sa bojím tých, čo sa ničoho neboja. Títo ľudia predstavujú skutočné nebezpečenstvo."

Istý čas pôsobili vojaci z Československa v KKMC - King Khalid Military City - vojenskom meste princa Chálida, kde boli prideľovaní do saudskoarabských brigád. Táto vojna sa vyznačovala skôr leteckými náletmi ako pozemným bojom. Vojenské jednotky sa presúvali zo stanovišťa na stanovište. Miroslav v podstate strávil pol roka pobytom na púšti, spával v stane ako ostatní zúčastnení. Počas pobytu strávenom v cudzej krajine toho mladý Košičan zažil veľa. Na niektoré spomienky by najradšej zabudol. Medzi ne patrí smrť kolegu. Ten zahynul tragicky - pri manipulácii s nezaisteným samopalom počas vyhlásenia poplachu. Stalo sa to len niekoľko metrov od M. Nagyho. 

Najväčšou daňou za vojnu sú nezmyselné straty na ľudských životoch. Často nejde len o vojenské obete, ale aj o civilistov. Po vypršaní ultimáta si mnoho zranených a mŕtvych vyžiadala tzv. "míľa smrti". Na približne 1,5 km dlhom úseku štvorprúdovej diaľnice odchádzali Iračania z Kuvajtu. Bolo na to už neskoro, pretože došlo k leteckému náletu. M. Nagy sa po tejto trase presúval spolu s jednotkou. To, čo videl, mu navždy utkvelo v pamäti. "Na predmestí Kuvajt City stáli v štyroch pruhoch obhorené autá, autobusy a tanky. Vtedy mi nebolo všetko jedno a rozhodne by som nechcel byť v tom čase na mieste tých ľudí. Strašne vyzerali samotné následky, ale počas náletu to muselo byť peklo." Fatálne dôsledky mala pre civilistov neodborná manipulácia s nastraženými mínami. "Veľa ľudí zomrelo zbytočne. Domorodci ich chceli rozobrať a zabilo ich to. Darmo sme ich upozorňovali, aby sa takej činnosti vyhýbali. Vojak je na vojnu pripravený, pretože vie, čo má od nej očakávať, ale civilistu zasiahne nepripraveného." 

Keď bolo čo robiť, čas utekal rýchlo. Potom nasledovali vlečúce sa hodiny, ktoré vojaci vypĺňali zabezpečením stanového tábora. Obohnali ho ostnatým drôtom, rozmiestnili nástražné osvecovadlá, stavali opevnenia a strážne stanovištia z vriec s pieskom. Na nedostatok piesku sa nemohli sťažovať. Československí vojaci sa po prvý raz po dlhom čase dostali do bojového konfliktu mimo východného bloku. Popri Američanoch však nepôsobili ako outsideri. Tí obdivovali ich zbrane. Pokrokovejšie boli podľa Miroslava aj ich ochranné protichemické obleky - takzvané „FOP" - filtračné ochranné prevleky FOP 85 z uhlíkových vlákien, ktoré boli odolné, ale zároveň vzdušné, takže sa v tomto odeve dalo v zamorenom prostredí vydržať dlhšie. Okrem psychickej náročnosti dalo exotické prostredie zabrať aj telu. Striedanie horúcich dní a studenších nocí, bývanie v púšti, nebezpečenstvo jedovatého hmyzu a plazov. Samotný pobyt komplikovalo ovzdušie, zamorené exhalátmi z horiacich ropných veží. Tie dal pri odchode z Kuvajtu zapáliť Saddám Husajn. Ropné vrty sa hasili len ťažko, pomocou explózie, ktorá ich uzavrela. M. Nagy spomína na dlhé dni bez slnka, ktoré zahalili čierne oblaky, preto bolo potrebné aj na pravé poludnie jazdiť so zapálenými svetlami.

Po šiestich mesiacoch - od decembra 1990 do mája 1991 - sa vojaci vrátili späť do Československa, kde sa opäť zvítali so svojimi rodinami. No "21-ročného" vojnového veterána čakala onedlho ďalšia cesta. Na tri týždne bol pozvaný do USA, kde sa s ostatnými vojenskými kolegami zúčastnil slávnostného pochodu v New Yorku a Waschingtone, D.C. Košičanovi sa dostalo veľkej pocty v podobe nosenia československej vlajky, na čo je dodnes patrične hrdý. Keďže sa vojaci nevedeli dohodnúť, komu pripadne táto úloha, rozhodol žreb. A vyhral to M. Nagy. "Boli to nezabudnuteľné chvíle. Ocitol som sa tak neďaleko vtedajšieho amerického prezidenta G. W. Busha pri podávaní hlásenia. Navštívil som aj Sochu slobody a 'dvojičky' Svetového obchodného centra, ktoré už dnes neexistujú. To sú okamihy, ktoré človek zažije len raz za život..."

Po návrate domov vyskúšal M. Nagy rôzne zamestnania. Pred vstupom do vojska študoval na Vysokej škole technickej v Košiciach. Po prerušení štúdia bol krátky čas opravárom práčok, so skúsenosťami z armády začal podnikať vo sfére bezpečnostných služieb. Inšpirácia v jeho ďalšej práci zrejme pramenila z kamarátskych vzaťahov, získaných počas pôsobenia v Perzskom zálive. Mládenec si totiž veľmi dobre rozumel so zdravotníkmi a trávil s nimi veľa času. A ani osud nezaháľal, teraz už vojnový veterán býval pri vtedajšom sídle záchrannej služby v Košiciach. Nedalo mu to a opýtal sa tam, či nepotrebujú vodičov. Odvtedy prešlo 18 rokov a zo šoféra sanitky sa vypracoval na špičkového záchranára. Z vojenského na "zdravotníckeho veterána". 

Za týmto postupom stojí mnoho prebdených nocí, strávenými nad knihami. Práve v záchranke zúročil skúsenosti z pôsobenia v Kuvajte. Jeho rukami prešlo mnoho zranených, na konte má veľa zachránených životov. Vie, aký je to zázrak, pomôcť druhému v núdzi. "Zachrániť ľudský život je krásny a zázračný pocit. Stačí, ak zachránite jeden a je to, akoby ste zachránili celý svet," vyznáva sa pomocou známeho príslovia. Vždy sa bál, aby nemusel bojovať o záchranu života dieťaťa. Osud si na neho pripravil ešte ťažšiu životnú skúšku. Bol pri zásahu, keď potreboval pomoc jeho starý otec a neskôr aj otec. Aj napriek všemožnému úsiliu sa mu nepodarilo zlomiť osud. Obaja jeho najbližší zomreli. Vie, že pre nich urobil všetko a s ich odchodom sa zmieril, ale pri spomienke na nich sa mu v hlase objaví smútok. 

M. Nagy dlhé roky pôsobil v štátnej záchranke, teraz je zamestnancom najväčšieho súkromného poskytovateľa záchrannej zdravotnej služby s hlavným sídlom v Košiciach - Falck Záchranná a.s. Konkrétne pracuje ako hlavný tréner vo Falck Academy, ktorá poskytuje kurzy prvej pomoci širokej laickej i odbornej verejnosti. Školí budúcich záchranárov a vyučuje aj na Strednej zdravotníckej škole na Kukučínovej 40 v Košiciach v odbore zdravotnícky záchranár. Participuje aj na príprave prednášok pre Fakultu zdravotníckych odborov na Prešovskej univerzite. Vo svojej práci vidí veľký zmysel. "Čím viac ľudí bude vedieť poskytnúť prvú pomoc, tým bude bezpečnejšie na Slovensku. Videl som strašne veľa utrpenia vo vojne i počas svojej zdravotníckej praxe. Stretol som sa s názorom, že záchranári sú necitliví. To nie je pravda, sú citliví, len si to všetko, čo vidia, nesmú pripustiť k telu, aby to potom nepreniesli domov."

Košičanovu silnú úctu k životu možno vybadať na jeho prednáškach. Poslucháčov neustále upozorňuje na všetky možné riziká, pričom používa metódu zážitkového učenia. Hovorí, že na to, aby zomierali ľudia, netreba vojnu. "Stačí sa pozrieť, koľko smrti je napríklad na cestách. Ak by sa ma teraz niekto opýtal, či by som išiel opäť do vojny, určite by som povedal, že nie. Predtým sa ľudia vojny báli, mali pred ňou rešpekt. Teraz ma fascinuje, ako si verejnosť zvykla, že niekde vo svete zúri vojna, akoby sa jej to ani netýkalo."

Mnohým sa môže zdať, že z M. Nagya sa stal učiteľ, čo je od pravdy ďaleko. Výjazdov sa úplne nevzdáva a niekedy mu aj samotná náhoda podhodí do cesty praktický prípad. Naposledy takto zachraňoval zrazenú ženu pri dopravnej nehode. Cestoval pritom plne vybavenou ambulanciou Falcku na zážitkový kurz prvej pomoci v okolí Banskej Bystrice. Keď zbadal miesto nehody, okamžite začal konať. Poskytoval pomoc zranenej žene a zavolal na známe číslo tiesňovej linky 112. Pomohol privolaným kolegom stabilizovať a naložiť účastníčku dopravnej nehody do ambulancie rýchlej lekárskej pomoci a následne pokračoval vo svojej plánovanej služobnej ceste. 

Napriek množstvu udalostí, ktoré sa záchranárovým životom premleli, on o sebe skromne tvrdí, že sa necíti ako hrdina. Nemá vysoké nároky na život. K forme relaxu a dobrej nálade mu stačí pobyt na chalupe v Malej Lodine, o ktorej hovorí, že je doladená vo veteránskom štýle. V tomto útočisku sa stretáva s ostatnými kolegami, priateľmi a veteránmi pri dobrom guláši, opekačke a pivku.

Zdroj: kosice.korzar.sme.sk

Sigmund